„Myslím, že diskusia o surovom pojme post-internet a jeho implikáciách vo výtvarnom umení v ČR neprebehla dodnes a je sama o sebe zbytočná.“ #MartinaRůžičková

BcA. Martina Růžičková je v současnosti studentkou ateliéru Intermédia na brněnské Fakultě výtvarného umění. V minulosti se intenzivně věnovala fenoménu post-internetu, nyní svou pozornost upírá směrem ke spekulativnímu realismu.

Kdy a jakým způsobem jste začala operovat s pojmem post-internet? Vnímáte změnu v tom, co jste před několika lety za post-internet považovala a tím, čemu se post-internet říká dnes?

V lete 2013 som sa zoznámila s Marekom Lužným. Mal na sebe neónovo oranžové tielko a žabky. Prišiel za mnou z Prahy, stretli sme sa na nádraží pred hotelom Grand. Áno, web 2.0 sa stal štandardom… Od sebeprezentácie a navigácie v novom prostredí až po stratu kontroly jednotlivca nad sebou samým, stratu vlastnej význačnosti a nadradenosti človeka ako živočíšneho druhu.

Když jste s tématem post-internetu pracovala, zaregistrovala jste ve svém okolí kolem něj diskuzi?

Informačný súboj, situácia podobná návšteve Muncha v Prahe na začiatku 20.storočia – len zrýchlená a akcelerovaná. Myslím, že diskusia o surovom pojme a jeho implikáciách vo výtvarnom umení v ČR neprebehla dodnes a je sama o sebe zbytočná… Archív E-flux či Rhizome sú pre nás, bielych obyvateľov planéty, dostupné v priebehu sekundy. Doležitejšie je započať diskusiu o dielčích otázkach, ktoré prostredie webu 2.0 priamo či nepriamo vygenerovalo – tracking bezpečnostných agentúr, filozofia šírená prostredníctvom blogosféry, biopolitika post-antropocénu…
Za zmienku ale stojí esej Václava Magida – kritika kolektívu DIS z pozície kritickej teórie publikovaná pred dvoma rokmi v Zošite pre umenie, teóriu a príbuzné zóny. Je jednoduché ju odpísať ako bojazlivú, ne-súčastnú a skeptickú ale neprestáva ma dráždiť. Na podobnú kritiku špekulatívneho realizmu v našom prostredí ešte stále čakáme, sme vo fázi popularizácie a „doháňania“.

Nálepka, situace, umění,… s post-internetem se toho pojí hodně. Která z těchto tří věcí ale podle Vás nejvýrazněji vystupuje z řady a proč?

Situácia. Od jej uvedomovania a osahávania cez mnohokrát nekritické prijatie a fascináciu až po „zmierenie sa“, zapadnutie a vyvstanie nových otázok na jej normalizovaných a komodifikovaných troskách.

Kam se Vaše tvorba a smýšlení od doby Vizuálního smogu a vaší bakalářské práce MEDIÁLNY ~OBRAZ~ CULTU FU-FU (cca rok 2013/14) posunula? Zůstala jste „věrná“ post-internetu?

Zostala som bohužiaľ „verná“ reflexii súčastnosti tak, ako na jej jednotlivé aspekty ukazuje prstom kontinentálna teória… Obrazy Cultu Fu-Fu sú o jednotlivcoch svojou vlastnou prezentáciou biopoliticky redukovaných. Neustále verím v redukciu človeka avšak nie smerom k vlastnej skaze ale povzneseniu, automatizácii a nepodmienenému základnému príjmu. Celý proces transformácie je nevyhnutný ale skrýva mnoho záludných zákutí a nevyriešených otázok.

Online, 11. dubna – 21. dubna, rozhovor vedla Veronika Sellnerová.